Beruškiáda

Čtu teď zase trochu slovensky a dnes mě dostala předmluva k Faustiádě od Jonáše Záborského, jenž v ní mimo jiné píše, že jeho dílo bude pro Slováky věčnou chloubou a zároveň věčnou potupou. „Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť.“ Stálo by to celé za zveřejnění, ale pro nedostatek místa aspoň konec, abych věděl, co mě čeká.

Hovorí sa, že keď bolesť dosahuje najvyšší stupeň, rev a stony prechádzajú v smiech. Či to z ohľadu trýznenia tela pravda, neviem: z ohľadu duše pri mne sa to potvrdilo. Keď srdečné vzdychy moje stretli sa s úškľabkami, nadišla ma v najprudšom bôli duchovnom chuť k smiechu a žartom… Lebo vtipkujíc sám so sebou, nemám čas myslieť na stratený život a zmarené obete…

Že vytiahnuté osy aj na verejnosť púšťam, to je istý znak, že treba hotoviť pre mňa miesto v blázinci.

mljt